Trojmesačný update

Hmmm…áno je to tak! Zahanbene priznávam, že sú to tri mesiace, čo som sem niečo napísala. Ale zase aby ste boli v kľude, až tak veľa nového sa v mojom živote neudialo…heh, žijem predsa v bushi. No aj tak sú tu niektoré veci, o ktorých by bolo vhodné napísať aspoň riadok, dva.

Koncom apríla nás poctila návšteva z Čiech a Slovesnka, ktorú tvorili hlavne zodpovední ľudia z projektu ako aj sponzori. Pre mňa osobne to bolo veľmi prijemne strávených pár dní a nie len preto, že som opäť oprášila svoj materinský jazyk ale aj preto, že som si zaspomínala, aké to bolo pre mňa, keď som do Dongobeshu prišla po prvý krát pred tromi rokmi ako sponzor. A keďže jeden člen belošskej posádky bol aj profesionálny kameraman, točilo sa množstvo materiálnu na pripravovaný dokument Cesta štedrosti, ktorý by mal byť hotový v októbri na stretnutí sponzorov – Africké sny.

Začiatkom júna sme zatvorili všetky naše školy a deti odišli domov na mesačné prázdniny. Samozrejme, ako to už tradične u nás chodí, jediní siedmaci ostali v škole o pár týždňov dlhšie aby mali viac času pre opakovanie a prípravu na národné porovnávacie skúšky, ktorými v septembri ukončia svoje základné vzdelanie.

Ja osobne som si na začiatku prázdnin pripadala ako za starých čias, keď som bola ešte školu povinná a mala dlhé dvojmesačné prázdniny. No potom som vytiahla všetky tie knihy a filmy, ktoré som podľa svojich plánov už dávno mala mať dočítané a dopozerané. Po dvoch týždňoch čítania, pozerania filmov a každodenných prechádzok som sa rozhodla na pár dní zdvihnúť kotvy a zmeniť prostredie.

Keďže som už dávnejšie sľúbila pár dievčatám z Martinovej rodiny, že ich vezmem do Arushe a ukážem im život veľkomesta, tak moje cesty smerovali presne tam. Občas mi to prišlo vtipné, že beloška sprevádza tanzánske dievčatá po tanzánskom meste no dúfam, že si to moje malé sestry poriadne užili a videli niečo nové. Pre niektoré to bola prvá väčšia cesta z Dongobeshu a verím, že sa aspoň trochu inšpirovali iným spôsobom života.

Po tom, čo sa dievčatá vrátili naspäť do Dongobeshu, pokračovala som v cestovaní sama, a to konkrétne do mesta Mwanza, ktoré leží na Viktóriinom jazere. Neviem vysvetliť prečo, ale už keď som tu bola ako dobrovoľníčka s Luciou, veľmi som sa tam túžila ísť pozrieť. To sme však nakoniec nestihli, a preto keď som do Tanzánie prišla znovu, dala som si predsavzatie, že tento krát tam už skutočne pôjdem. Jediným problémom bolo, že som sa musela odhodlať na cestovanie osamote…a áno, trvalo mi to len rok kým som sa skutočne odhodlala.

Nie že by som sa bála cestovania ale zase povedzme si úprimne, ísť sám na víkend do Viedne a ísť sama beloška cez polovičku Tanzánie do neznámeho mesta je predsa len menší rozdiel…No Pán Boh opäť poriadne otestoval moju vieru, keďže som sa rozhodla stopercentne spoľahnúť práve na Neho a výsledkom všetkého je, že sa zo mňa stala ešte silnejšia beloška z bushe ako doteraz.

Takže, keby som mala zhrnúť posledné tri mesiace v jednej vete, bolo by to asi takto: Navštívili nás ľudia z môjho kmeňa, deti a učitelia si oddýchli jedni od druhých, prečítala som tri knihy a videla asi príliš veľa filmov, moje mladšie sestry okúsili život veľkomesta a ja som si splnila svoj sen o Viktóriinom jazere.

Silvi

Advertisements

Nie, nie je to čokoláda čo mi chýba najviac!

Často krát dostávam od ľudí otázky: “Ako môžeš tak dlho vydržať bez sladkostí, dobrého jedla či kávy?”…”Nechýbajú ti obchody, kino alebo koncerty?”…”Čo ti vlastne chýba najviac?”. No nie, čokoláda ani dobré jedlo to nie je a pokiaľ zanedbáme práčku (tá mi teda chýba hlavne tie slávne tri hodiny týždenne keď sa snažím vyprať svoje oblečenie v rukách a tvárim sa, že som to aj zvládla…), tak to v podstate nie je žiadne jedlo ani žiadne materiálne veci alebo služby. Tak čo je to, čo beloške z Európy chýba najviac na živote v tanzánskom vidieku (nechcem písať v „buši“, lebo u nás v Dongobeshi máme viac ako jeden obchod)?

Hlboké vzťahy! Možno to znie zvláštne, ale pre mňa osobne sú to naozaj hlboké vzťahy. Také tie priateľstvá, kde ste si stopercentne istý, že sa na toho druhého človeka môžete spoľahnúť hocikedy a s čímkoľvek. Tým nechcem povedať, že tu nemám žiadnych kamarátov alebo, že ľudia so mnou netrávia čas. Práve naopak…keďže som beloška, čas so mnou chce tráviť skoro každý od detí po náhodných okoloidúcich na ulici. No len málokedy sa s tunajšími ľuďmi ocitnem v hlbokej konverzácii o tom, čo v živote prežívam, čo ma teší, čo ma trápi alebo aké mám problémy.

Samozrejme sa nechcem sťažovať, skôr to beriem ako fakt, ktorý je daný rozličnou kultúrou a ja to, už teraz, plne rešpektujem. Tanzánčania a obzvlášť kmeň Iraqw, v ktorom žijem prežívajú priateľstvo rozlične ako my u nás doma. Ľudia tu sa navzájom bez problémov oslovujú “rafiki” (kamarát) alebo pozývajú domov na čaj po tom, ako sa len práve zoznámili. V podstate, každý je každého „rafiki“ no keď sa ich občas pýtam, či sú skutočne dobrí kamaráti a či si navzájom skutočne aj dôverujú, tak väčšinou dostanem odpoveď “nie”. Na začiatku som tieto vzťahy v duchu odsudzovala a myslela som si, že je to povrchné. Teraz však viem, že pre nich sú takéto vzťahy prirodzené, a preto len veľmi ťažko chápu koncept môjho „hlbokého“ kamarátstva.

Skôr ako ukončím túto moju úvahu o priateľstve, chcem každého upokojiť, že nie som v depresii :D. Samozrejme mi chýba moja rodina a kamaráti no som zároveň vďačná, že aj skrze tento čas si môžem uvedomovať, čo pre mňa títo ľudia doma znamenajú a ako nesmierne sú pre môj život dôležití. A taktiež, som nesmierne vďačná za internet a za to, že hoci virtuálne ale aj tak môžem naďalej na týchto mojich hlbokých vzťahoch pracovať.

Silvi

Tanzánske stereotypy o belochoch

Už je tomu cca rok a pol, čo som si zbalila svoje kufre a odišla slúžiť do Tanzánie. 18 mesiacov síce nie je dostatočná doba na to, aby sa zo mňa stal expert na tunajšiu kultúru no je to pomerne dosť dlhý čas na to, aby som mohla vyhlásiť, že už ako tak rozumiem tomu, čo sa tu okolo mňa deje. Dnes však nechcem hodnotiť tanzánsky spôsob života, práve naopak. Rada by som priblížila, čo si tunajší ľudia myslia o mne ako Európanke. Sú to také tie „úsmevné“ stereotypy, aké si aj my často myslíme o Afričanoch no tentoraz je to nasmerované na nás belochov.

Čo si teda s vysokou pravdepodobnosť budú o vás myslieť miestni ak prídete do Tanzánie?

Že ste bohatí

Tento výrok je bohužiaľ viac menej fakt, s ktorým ja osobne bojujem celý svoj doterajší (a asi aj budúci) pobyt v Tanzánii. Už nespočetne veľa krát som sa zamýšľala, prečo si tunajší ľudia myslia, že každý človek s „bielou“ pokožkou je zároveň niekto, kto disponuje s nevyčerpateľným zdrojom financií. Podľa môjho názoru to môže byť spôsobené dvomi príčinami.

Po prvé, historicky, väčšina misionárov, ktorých prišla do Tanzánie za svoju službu od miestnych ľudí nič neočakávala. Tým, že stavali školy, nemocnice či vŕtali studne, miestna komunita nadobudla obrázok, že belosi sú tí, ktorí majú na to, aby nám toto všetko dali zdarma. To, že misionári a neziskové organizácie musia nájsť pre svoje aktivity rôzne finančné zdroje v podobe darcov doma, tam už tanzánske uvažovanie nesiaha a asi by to aj ťažko pochopilo.

Druhým dôvodom, prečo si o nás Tanzánčania myslia, že sme bohatí je súčasný obrázok, aký im my belosi o nás poskytujeme. Teraz mám na mysli konkrétne turistov. Pokiaľ sa nejaký beloch vyberie do Tanzánie tak je to z 99 % buď preto, že sem ide pracovať ako dobrovoľník či zamestnanec nejakej neziskovky, alebo preto, že je turista a chce vidieť divoké zvieratá na safari. A verte mi, safari nie je vôbec lacná záležitosť. Takže ak ste niekto, kto príde do Tanzánie na dva týždne a môžete si dovoliť pochodiť najznámejšie národné parky, pričom prespávate v hoteloch a vozíte sa súkromnými autami, len ťažko by ste presviedčali miestneho, že na takúto dovolenku ste šetrili dva roky a že v podstate doma patríte do sociálne a ekonomicky strednej vrstvy obyvateľstva.

U mňa konkrétne sa toto vnímanie prejavuje hlavne očakávaním miestnych, že im budem vždy pripravená poskytnúť akúkoľvek finančnú pomoc v rozmedzí od 10 Kč na nákup ponožiek po 20 000 Kč na zaplatenie školného pre ich deti. Už ani nepočítam, koľko krát som sa im snažila vysvetliť, že ja sama za svoju prácu nedostávam žiaden plat a žijem len z toho, čo mi posielajú moji vlastní sponzori v Čechách a na Slovensku a že rozhodne nepochádzam z bohatej rodiny a že v podstate aj v Európe máme chudobu…odpoveďou je za každým len tanzánske hapana (nie), to nie je pravda.

Že všetko viete

Napriek tomu, že som vyštudovala vysokú školu, bola si schopná nájsť dobré zamestnanie a s logickým uvažovaním som celkom kamarátka, nikdy by som si nedovolila o sebe povedať, že som nejaký vševed. To však neplatí o tom, čo si o mne, a podľa mňa aj o každom inom belochovi, myslia Tanzánčania. Pravdepodobne to taktiež vyplýva z vnímania, že belosi žijú v ekonomicky rozvinutých a bohatých krajinách, tým pádom majú aj lepšie vzdelanie a tým pádom sú všetci neskutočne múdri a všetko vedia.

Darmo som vysvetľovala ľudom, že som študovala ekonómiu a že skutočne neviem ako postaviť zavlažovací systém aby mohli efektívnejšie pestovať kukuricu na ugali. Alebo že to, že viem ošetriť rozbité koleno ešte zo mňa nerobí vyučenú doktorku a že fakt netuším, čo môže spôsobovať tú bolesť brucha. No nepochodila som ani s vysvetlením, že hoci viem, aké materiály sa u nás používajú na stavbu domov, rozhodne im sama jeden nepostavím…Ale ako to?! Veď si predsa beloška a toto všetko by si mala vedieť!

Že veríte v Boha, Bohov

V Tanzánii sú v podstate dve hlavné náboženstvá, kresťanstvo (hlavne na západe krajiny) a islam (hlavne na Zanzibare, pobreží a celkovo východe krajiny). Z toho vyplýva, že cca 98% ľudí verí v Boha, či už toho kresťanského alebo toho islamského. Zvyšok obyvateľstva praktikuje tradičné „kmeňové“ náboženstvá kde Bohov vidia hlavne v prírode. No fakt, že na tomto svete existujú aj ľudia, ktorí v žiadneho Boha neveria miestni jednoducho nepoberajú.

Neraz sme sa im spolu s ostatnými dobrovoľníkmi snažili vysvetliť, že v našej kultúre existujú ateisti, agnostici či jednoducho ľudia, ktorí nepotrebujú v živote veriť v nič a ani sa nad tým nezamýšľajú. Hlavne pre tunajších kresťanov sú všetci títo v Boha neveriaci jednoducho hriešnici a pohania.

Že ste vydatí a máte deti

Keď sa ma Tanzánčania pýtajú ako je to možné, že v dvadsiatich siedmych rokoch EŠTE nemám manžela a minimálne tri deti, neostáva mi odpovedať nič iné ako to, že u nás je to proste inak. Zároveň ma vždy udivuje predstava, že pre nich by bolo úplne normálne keby som ja žila dva roky v Tanzánii a pracovala na projekte, zatiaľ čo môj manžel by sa sám v Európe staral o naše tri deti…Ale veď prečo nie, iný kraj, iný mrav.

Toto vnímanie je spôsobené hlavne tým, že v Tanzánii sú deti a predovšetkým dievčatá často krát nútené dospieť veľmi rýchlo. Podľa Organizácie Spojených národov sú v Tanzánii v priemere dve z piatich dievčat pod osemnásť rokov už vydaté. Hlavným dôvodom pre sobáš je samozrejme tehotenstvo. Na základne mojich osobných skúseností musím so zármutkom potvrdiť, že toto je realita aj v komunite, v ktorej žijem. Našťastie sa to netýka študentiek našich škôl no konkrétne prípady nájdem aj v našej dedine.

Pre tunajšiu kultúru som svoje najlepšie roky na výdaj už premárnila. Tak si vravím, že minimálne v tomto prípade som rada, že som Európanka.

Že ste rovnakí ako všetci belosi, ktorých doteraz stretli

Keď sme pred rokom a pol začali s Luciou svoju dobrovoľnícku službu v Dongobeshi, deti z LEA sa nás mnoho krát pýtali, či napríklad vieme pekne kresliť tak isto ako to vedela bývalá dobrovoľníčka Anka, či budeme s nimi chodiť behať tak isto ako to robila bývalá dobrovoľníčka Denisa alebo či vieme hrať na gitare tak isto ako to vedel bývalý dobrovoľník Adam. Inokedy im nešlo do hlavy prečo som nízka, keďže skoro všetci bývalí dobrovoľníci boli vysokí alebo prečo nepijem sódu keď skoro všetci ostatní belosi v LEA ju pili…

Občas to bolo pre nás obe bolestné, keďže sme už na začiatku projektu sklamali deti tým, že sme nespĺňali ich kritéria pre belošských dobrovoľníkov. A neboli to len deti, ale aj naša tanzánska rodina či učitelia, ktorí si o nás mysleli, že sa budeme správať podobne ako dobrovoľníci pred nami. No postupom času sme pochopili, že chyba nie je v nás ale, že toto tanzánske vnímanie belochov je spôsobené tým ako veľmi je potlačená individualita a kreativita v tejto spoločnosti. V Spoločnosti, kde deti nosia školské uniformy, kde na školách chýbajú voliteľné krúžky a voľno časové aktivity, ktoré sa sústreďujú na individuálne talenty detí,  kde na hodinách žiaci prepisujú poučky z tabule a následne sa ich memorujú pretože vedia, že na teste od nich presne tieto poučky budú očakávané, kde sa učitelia nepýtajú detí na ich názor a vlastný pohľad na problém.

Opäť, nemôžem tvrdiť, že každý jeden Tanzánčan má o nás belochoch takéto predstavy. Skôr som len chcela zhrnúť s akými stereotypmi som sa za svoj pobyt v Tanzánii voči našej kultúre doteraz stretla. Mnoho z nich ma skôr zarmucuje ako teší. Zároveň ma to však núti pripomenúť si tie moje vlastné predstavy o Afrike, ktoré som mala pred tým ako som sem prišla a čo z toho bola v skutočnosti vlastne pravda.

Silvi

V čom sú Tanzánčania lepší ako my?

Áno, znie to priam až neuveriteľne ale skutočne (podľa môjho názoru) existujú veci, či skôr správanie, ktoré by sme si mohli od Tanzánčanov prevziať. Samozrejme to nebude vzdelávací systém, či dodržiavanie základných hygienických návykov, ale predsa sú tu niektoré oblasti, ktoré na tunajších ľuďoch obdivujem a myslím si, že sú v nich lepší ako my.

Ešte skôr ako prejdem ku konkrétnymi bodom, rada by som zdôraznila, že nebudem prirovnávať Afričanov k Európanom, pretože som nenavštívila všetky krajiny Afriky (ani Európy), nepoznám všetky kultúry v rámci týchto dvoch kontinentov a nemám rada generalizovanie. Budem sa teda vyjadrovať k rozdielom, ktoré som sama subjektívne vypozorovala počas môjho života na Slovensku či Čechách a v Tanzánii.

Rodina je každý, kto žije v mojom dome

Tento životný postoj obdivujem hneď od svojho prvého pobytu v Tanzánii. Je to skutočne tak, že v Tanzánii siahajú hranice rodinných príslušníkov ďaleko za tých skutočných rodinných príslušníkov. Znásobené je to ešte tým, že ľudia sa tu medzi sebou bežne oslovujú „kaka yangu“ či „dada yangu“, teda môj brat či moja sestra.

Len v dome riaditeľa, v ktorom sama žijem máme okrem jeho vlastných detí ďalších sedem adoptovaných a toto číslo stále rastie. Niektoré z nich síce majú skutočných rodinných príslušníkov no tým, že sa o nich nestarajú, si ich jednoducho náš riaditeľ osvojil za vlastné a spolu so svojou manželkou sa o nich aj tak starajú. A to nevravím o všetkých tých učiteľoch, ktorí dočasne prebývali u nás doma, jedli s nami večeru či pomáhali s domácimi prácami ako skutoční členovia domácnosti.

Niekto by síce oponoval, že riaditeľ našej školy je ojedinelý prípad a že to tak všeobecne neplatí no ja si myslím, že ojedinelý nie je. Veď koľko krát sa stretávam s tým, že deti v našej škole, ktoré sú úplne z iných miest, žijú v Dongobeshi u svojich ujov či tiet alebo len nejakých známych aby mohli chodiť ku nám do školy.

A prečo si myslím, že je to lepšie ako u nás? Jednoducho preto, že vidím ako to ľudí učí myslieť aj na tých druhých. Ako sa tu ľudia neuzatvárajú do tej pomyselnej bubliny „môj dom“, „moje deti“ a viac ma nezaujíma, ale naopak, ako sú ochotní otvoriť dvere svojej domácnosti tým, ktorí to práve potrebujú. Veď úprimne, kto z nás by si len tak prisvojil deti z ulice keby videl, že sa o nich nemá kto postarať?

Ako sa delí jedna čokoláda medzi pätnásť detí

Druhý obrovský obdiv, ktorý k tejto kultúre prechovávam je schopnosť deliť sa. A teraz aby som nevyzerala príliš naivne (predsa len tu žijem nejaký ten mesiac), samozrejme aj tu sa stretávam s tým, že ľudia sú lakomí, sebeckí alebo s tým ako si deti navzájom kradnú perá či ceruzky v škole. Ale na rovinu, je to u nás iné?

Čo ma ale konkrétne fascinuje je neuveriteľná schopnosť deliť sa z mála. Neraz sa mi stalo, že som domov priniesla jednu čokoládu a tých pätnásť detí si ju medzi seba spravodlivo podelili a ešte priniesli aj časť pre mňa. Alebo som v škole dala za odmenu nálepky jednému žiakovi a na druhý deň ich mala na zošitoch nalepené celá trieda.

Ja sama si spomínam, ako som sa občas nechcela deliť s jediným bratom a keď sa pozriem na deti tu tak sa skutočne za tento svoj postoj hanbím. Opäť nehovorím, že je to tu tak vždy ale schválne, skúste priniesť do dvadsať člennej tanzánskej rodiny jedno kilo ryže a jedno kura a uvidíte, že sa ujde aj vám.

Čas je tu pre mňa, nie ja preň

Keď človek začne študovať rozdiely medzi našou a tanzánskou kultúrou, jedným z prvých, ktorý si všimne je odlišné vnímanie času. Mimochodom na tento kultúrny rozdiel som už v minulosti napísala jeden článok ak by niekto mal záujem.

Na rozdiel od nás, Tanzánčania nežijú pre čas ale vnímajú, že čas tu bol stvorený pre nich na to, aby sa im podriadil. Samozrejme to má svoje úskalia, napríklad keď potrebujete niečo narýchlo vybaviť alebo aby sa každý dostavil na meeting včas. Vtedy by ste boli najradšej aby sa Tanzánčania v stotine sekundy zmenili na nás a vy ste mohli pokojne pokračovať vo svojej dennej agende a plánoch.

Ale prečo si myslím, že niekedy je tento tanzánsky postoj k času lepší ako ten náš? Pretože vnímam, ako tunajší ľudia nepodliehajú stresu z toho, že nestíhajú a že už stihli od rána vybaviť päťdesiat mailov, tridsať telefonátov a ešte raz toľko ich čaká a musia kvôli tomu odložiť obed na neurčito. Alebo že si musia naplánovať meeting na to aby si mohli naplánovať všetky zvyšné meetingy do konca mesiaca. Nie! Tu si každý nájde čas na jedlo (pokiaľ na to má prostriedky), prestávku, návštevu rodiny či priateľov, ranné alebo večerné chvály a modlitby či len tak posedieť a pokecať.

Veď Pán pomôže!

Musím sa priznať, že tento tanzánsky postoj som na začiatku vnímala skôr negatívne ako pozitívne. No postupom času, tým ako som lepšie chápala podmienky, v akých tu ľudia žijú aj môj postoj sa začal meniť. Ide o to, akú hlbokú vieru tu majú veriaci kresťania. Zdôrazňujem slovo „veriaci“, lebo podľa mňa nie každý kresťan je skutočne veriaci.

Nespočetne veľa krát som po tom, ako som sa pýtala na problémy a ťažkostí ľudí dostala odpoveď spojenú s konečným „Lakini Mungu atanisaidia!“ čo  preklade znamená „Ale veď Pán mi pomôže!“. Ako som spomínala, na začiatku ma to občas dokonca vytáčalo, pretože ja som riešenie tunajších problémov videla v tom, aby ľudia boli viac aktívni, efektívni a usilovnejší. Namiesto toho aby čakali, že „Pán pomôže“ som od nich očakávala aby sa zdvihli, našli si prácu, ktorí sú schopní vykonávať a zarobili si tak peniaze na večernú ryžu.

Teraz však to ich „Pán pomôže“ chápem inak a myslím, že konečne správne. Na rozdiel od nás, ktorí sa všetci spoliehame sami na seba, veď tak nás to učí všetka tá motivačná literatúra či videá úspešných speakrov na youtube, sa ľudia tu spoliehajú na Boha. A nie v tom, že veria, že keď sa budú celý deň len modliť a prosiť „Pán pomôž“, že večer pod poduškou zázračne nájdu milióny tanzánskych šilingov ale v tom, že sú si vedomí, že Pán Boh je ten, ktorý má ich životy v rukách a bez Neho nedokážu nič. Jednoducho mu dôverujú vždy a vo všetkom bez toho, aby to sami spochybňovali. Veď nie je to práve to, čo od nás Pán žiada?

Učiteľovi sa neodvráva

Počas mojich prvých dní v tanzánskych školách som bola úprimne zhrozená. Nie však tým v akých podmienkach a ako sa tu vyučuje, na tom som bola pripravená. Ale skôr tým, že povinná výbava učiteľa okrem kníh a kriedy je aj rákoska (rozumej palica na bitie detí). Nevravím, že som sa s týmto faktom niekedy zmierila a asi ani nikdy nezmierim ale rozhodne chápem, prečo ju učitelia nosia a používajú. Je to jednoducho preto, že po prvé môžu (je to zo zákona povolené) ale aj hlavne preto, že učiteľom sa predsa neodvráva. Učitelia sa majú poslúchať a ak to žiaci nerobia, učitelia majú právo ich potrestať.

Možno sa v duchu pýtate, čo je dobré na tom, že vám večer príde domov dieťa zmaľované od rákosky. Keď sa na to pozeráte takto, samozrejme nič. Mňa skôr fascinuje to, aký rešpekt tu deti k učiteľom prechovávajú. Áno, mohli by sme povedať, že je to preto, lebo sa boja, že dostanú. Ale ja si myslím, že je to aj preto, lebo vedia, že učiteľ je spoločensky daná autorita a jednoducho sa mu neodvráva. Rovnako ako rodičom, starým rodičom, starším súrodencom či váženým ľuďom v spoločnosti. A ak im predsa len budem odvrávať, čím si znevážim spoločensky danú autoritu, som pripravený znášať následky, a teda aj tvrdé tresty ako je rákoska.

Pointa tohto bodu nie je tá, že odporúčam na našich školách zaviesť telesné tresty. To v žiadnom prípade. Skôr by som bola vďačná za to aby sa do našej kultúry vrátila na školách slušnosť a rešpekt k autoritám. Živo si spomínam ako sme niekedy na strednej drzo pristupovali k naším profesorom, nemali sme problém sa s nimi hádať a dokonca sme ich slovne napádali. A tým, že rákosky nemali, neostávalo im nič iné len sa nám vyhrážať poznámkami,  z ktorých sme si však nikdy ťažké hlavy nerobili.

 

Na záver, aby ste nemali pocit, že život v Tanzánii je raj na zemi a že všetci Slováci a Česi by sa mali zmeniť na Tanzánčanov (len to prosím nie!), samozrejme aj tu sa denne stretávam s ľudským správaním, ktorému nerozumiem, neschvaľujem ho a opäť si subjektívne myslím, že je zlé. Ale aby sme si neklamali, to isté zažívam a pozorujem aj u nás doma. A samozrejme nie všetko je čierno biele a aj v Tanzánii sa nájdu ľudia, ktorí ani podľa jedného z týchto popisovaných  bodov nežijú. Skôr som vám chcela priblížiť to, čo si o tanzánskej kultúre a konkrétne o jej pozitívach myslím. Alebo som tento článok napísal sebecky len preto, že som sa sama potrebovala zamyslieť nad tým, čo by som sa chcela od tunajších ľudí naučiť a prevziať si to do svojho života keď sa vrátim domov.

Silvi

 

Nie sú problémy ako problémy

Som späť! Znovu sa prebúdzam na škrekot papagájov vo svojej malinkej izbe v Dongobeshi. Čo sa to za posledný mesiac stalo?! V podstate ani ja sama tomu nerozumiem..

Vďaka mojím štedrým sponzorom som dostala možnosť stráviť vianočné sviatky s mojou rodinou a priateľmi na Slovensku a v Čechách. Vopred sa ospravedlňujem ak má niekto pocit, že som tento svoj nečakaný príchod zamlčala a nestihla sa s ním stretnúť. Verte mi, bolo pre mňa časovo náročné zladiť všetky stretnutia a návštevy, a na viac ma už pomaly opúšťa moja legendárna schopnosť zorganizovať sa a nahrádza ju tak trochu africký chaos.

Každopádne, Vianoce boli pre mňa obrovským požehnaním. Nabrala som nové sily, motiváciu do ďalšej služby a verím, že ktokoľvek, kto prežil posledný pol rok na tanzánskom vidieku bez ľudí z jeho vlastnej kultúry by to vnímal rovnako ako ja. Ešte raz, veľké ďakujem všetkým vám, ktorí ste mi to umožnili a aj vám, ktorí ste sa o mňa v Európe starali.

Ale ako som už písala na začiatku, som späť. A to čo rozhodne pre mňa nie je ľahké je ten šialene rýchly prechod medzi naším „európskym“ a týmto „africkým“ svetom. Aj napriek tomu, že som do Tanzánie cestovala v podstate už štvrtý krát a dobre poznám podmienky, v akých tunajší ľudia žijú, moja obmedzená myseľ má stále problém pochopiť prečo my doma žijeme tak odlišne ako ľudia tu.

Zrazu opäť neriešim čo si dám na obed, lebo viem, že to bude ryža ale skôr premýšľam, čo budeme s deťmi robiť večer, ak nám znovu vypnú elektrinu. Robím si zoznam detí, ktorým potrebujem dokúpiť ponožky, mydlo, či zošity, pretože doma im to nikto nezabezpečil alebo počúvam starosti ľudí, ktorí sa modlia aby aj naďalej pršalo a bola dobrá úroda a tak aj dostatok jedla.

Napriek tomu, že mám problémy s chápaním týchto odlišností, nedovolila by som si sťažovať sa na moju terajšiu situáciu. Áno, život v Tanzánii je občas drsný a možno ešte drsnejší pre samú belošku v Dongobeshi. No ja mám našťastie popri tých všetkých starostiach s elektrinou, dažďom či ponožkami pri sebe ešte 600 úžasných detí. A verte mi, keď s nimi pozerám večer rozprávky alebo hráme človeče, rýchlo na tieto šialené rozdiely zabúdam.

Silvi

 

Hlinený domček nad Dongobeshom

Už dlhšie (cca rok :D) som premýšľala nad tým, že na blogu začnem písať o miestnych ľuďoch, ktorí ma niečím inšpirujú alebo môj život obohacujú. Môj africký timing sa aj v tomto prípade dokonale prejavil, a preto konečne prichádzam s prvým článkom….Hmmm, možno si to dám ako „novoročné predsavzatie“ a tieto príspevky spravidelním…ale zase buďme realisti…sme predsa v Afrike;)

Prvý článok tejto „možno“ série by som rada venovala môjmu asi najbližšiemu učiteľovi z LEA Petrovi Makuru a jeho nádhernej rodine. Peter je jedným z tých ľudí, ktorí ma neustále učia o tom, že nezáleží na tom, čo človek vlastní, ale na tom ako žije a čo má v srdci. Peter pochádza z kmeňa Datoga, rozpráva dvomi kmeňovými jazykmi, swahilsky a anglicky. V LEA učí výtvarnú výchovu, swahilštinu, dejepis a náboženstvo a zároveň vedie nedeľné Bohoslužby pre deti. Okrem toho, že je úžasný učiteľ a jeho srdce horí pre študentov, úplne najlepšie na ňom je, že on sám má doma detí šesť a žije v tradičnom hlinenom domčeku na kopci nad Dongobeshom.

Pri svojom návrate ako dobrovoľníčka INVYT+ som si povedala, že Petra budem pravidelne navštevovať a tráviť čas s jeho deťmi. Našťastie, toto predsavzatie som dodržala a naozaj Petrovu rodinu navštevujem aspoň raz do mesiaca.

Tri z Petrových detí študujú v našej škole LEA, najstarší syn už doštudoval a najmladšie dve princezné sú stále doma s mamou. Úprimne, zbožňujem ten moment, keď otvorím drevenú bránu ich domu a naproti mi beží druhá najmladšia dcéra Upendo. Potom väčšinou vytiahnem pre každého balíček keksov alebo cukríky a už len pozorujem tú radosť v detských očiach.

Video s Petrom a jeho dcérou Nuruanou

Čas u Petra je pre mňa ako balzam na dušu. Nie len preto, že jeho manželka varí najlepšie kura v Dongobeshi, preto, že jeho dom je ako z rozprávky a že jeho deti sa hádajú, ktoré z nich mi bude sedieť na kolenách, ale hlavne preto, že sa tam skutočne cítim vítaná, vzácna a úprimne milovaná. Zároveň sa nesmierne teším, keď vidím, ako sa Peter svojim deťom venuje, hrá sa s nimi, trávi s nimi čas (čo je na tanzánske pomery u otcov veľká vzácnosť) a hlavne ich duchovne vedie. No úplne najradšej mám, keď sedíme vonku pod stromami, popíjame kávu a Peter vytiahne svoju gitaru a začne spievať chvály, ktoré si sám skladá. To je jeden z tých magických momentov, kedy som nesmierne vďačná za to, že tu som.

Silvi

Čo sa stane, ak im dáme priestor pre rozvoj?!

Počas našej tradičnej večernej diskusie s riaditeľom Martinom sme sa minule zhodli, že tento rok bol pre LEA Ministry rokom mnohých zmien. Chvála Pánu Bohu, väčšina z nich bola a aj stále je pozitívna. Jednou z týchto zmien je, že niektoré z našich detí prevzali v škole zodpovednosti, ktoré doteraz viedli učitelia, začali tým rozvíjať svoje talenty a už teraz nám prinášajú úžasné ovocie. A kto tie deti sú?

Mayko Martin

23270029_10213366654337314_1454697646_o

Mayko je študentom prvého ročníka na našej strednej škole a zároveň lídrom všetkých chlapčenských stredoškolských študentov. Od začiatku roku sa začal učiť hrať na klávesoch. Keďže v škole máme klávesy k dispozícii, trénoval hlavne počas víkendov a potom intenzívnejšie cez prázdniny. V súčasnosti spolu s ďalšími dvoma chalanmi hrá každé ráno pred začatím vyučovania národnú hymnu a hymnu školy. Zároveň vedie liturgiu a hranie piesní počas školských Bohoslužieb. Vyniká taktiež vo všetkom, čo sa týka techniky. Či už je to oprava pokazených káblov, alebo obsluha školských počítačov. Aj preto som ho menovala za pomocníka počas mojich hodín výučby informatiky.

Joyce Nikodemus a Sara John

22790073_10213287393515843_1177562664_o

Síce nie sú sestry, no len málo kedy ich človek vidí jednu bez druhej 🙂 Obe tieto nádherné dámy sú v prvom ročníku na našej strednej škole. Pán Boh ich obdaroval úžasnými hlasmi a aj preto už niekoľko rokov spievajú v školskom spevokole. Tento rok to však posunuli na iný level. Stali sa vedúce stredoškolského speváckeho zboru a taktiež pomáhajú aj mladším študentom zo spevokolu zo základnej školy. Joyce dokonca skladá pre spevokol vlastné piesne a melódiu k nim. Pre mňa osobne je skutočne zážitkom počuť ich spievať, a to hlavne počas chvál.

 

Restituta Ezekiel

IMG_7944
Resti v druhej rade v strede

Resti je moja nekonečná inšpirácia. Táto študentka druhého ročníka našej strednej školy vyniká v mnohých veciach. Okrem toho, že je lídrom všetkých stredoškoláčok, má vynikajúce akademické výsledky a spieva aj v stredoškolskom spevokole. Tento rok sme v nej objavili nový talent a stala sa vedúcou skautského krúžku. Svojich skautov vedie každé ráno na nástupe pred vyučovaním a svoje schopnosti nám predviedla aj počas programu na minulotýždňovej graduation siedmeho ročníka.

Samozrejme by som mohla spomenúť veľa ďalších detí, ktoré boli obdarované mnohými talentami. Či už sú to naši „drummers“ (chalani, ktorí hrajú na školské bubny), študenti, ktorí vedú školské Bohoslužby alebo tí, ktorí majú excelentné výsledky v škole. Pri pohľade na všetky tieto deti mi vždy napadne, že je úplne jedno, kde sa človek narodí. Každé jedno dieťa môže v živote dokázať veľa a nezáleží na tom, či je „biele“ alebo „čierne“. Záleží len na tom, v akom prostredí vyrastalo a aké dostalo možnosti na vzdelanie a rozvoj svojich talentov.

Silvi