Nie sú problémy ako problémy

Som späť! Znovu sa prebúdzam na škrekot papagájov vo svojej malinkej izbe v Dongobeshi. Čo sa to za posledný mesiac stalo?! V podstate ani ja sama tomu nerozumiem..

Vďaka mojím štedrým sponzorom som dostala možnosť stráviť vianočné sviatky s mojou rodinou a priateľmi na Slovensku a v Čechách. Vopred sa ospravedlňujem ak má niekto pocit, že som tento svoj nečakaný príchod zamlčala a nestihla sa s ním stretnúť. Verte mi, bolo pre mňa časovo náročné zladiť všetky stretnutia a návštevy, a na viac ma už pomaly opúšťa moja legendárna schopnosť zorganizovať sa a nahrádza ju tak trochu africký chaos.

Každopádne, Vianoce boli pre mňa obrovským požehnaním. Nabrala som nové sily, motiváciu do ďalšej služby a verím, že ktokoľvek, kto prežil posledný pol rok na tanzánskom vidieku bez ľudí z jeho vlastnej kultúry by to vnímal rovnako ako ja. Ešte raz, veľké ďakujem všetkým vám, ktorí ste mi to umožnili a aj vám, ktorí ste sa o mňa v Európe starali.

Ale ako som už písala na začiatku, som späť. A to čo rozhodne pre mňa nie je ľahké je ten šialene rýchly prechod medzi naším „európskym“ a týmto „africkým“ svetom. Aj napriek tomu, že som do Tanzánie cestovala v podstate už štvrtý krát a dobre poznám podmienky, v akých tunajší ľudia žijú, moja obmedzená myseľ má stále problém pochopiť prečo my doma žijeme tak odlišne ako ľudia tu.

Zrazu opäť neriešim čo si dám na obed, lebo viem, že to bude ryža ale skôr premýšľam, čo budeme s deťmi robiť večer, ak nám znovu vypnú elektrinu. Robím si zoznam detí, ktorým potrebujem dokúpiť ponožky, mydlo, či zošity, pretože doma im to nikto nezabezpečil alebo počúvam starosti ľudí, ktorí sa modlia aby aj naďalej pršalo a bola dobrá úroda a tak aj dostatok jedla.

Napriek tomu, že mám problémy s chápaním týchto odlišností, nedovolila by som si sťažovať sa na moju terajšiu situáciu. Áno, život v Tanzánii je občas drsný a možno ešte drsnejší pre samú belošku v Dongobeshi. No ja mám našťastie popri tých všetkých starostiach s elektrinou, dažďom či ponožkami pri sebe ešte 600 úžasných detí. A verte mi, keď s nimi pozerám večer rozprávky alebo hráme človeče, rýchlo na tieto šialené rozdiely zabúdam.

Silvi

 

Advertisements

Hlinený domček nad Dongobeshom

Už dlhšie (cca rok :D) som premýšľala nad tým, že na blogu začnem písať o miestnych ľuďoch, ktorí ma niečím inšpirujú alebo môj život obohacujú. Môj africký timing sa aj v tomto prípade dokonale prejavil, a preto konečne prichádzam s prvým článkom….Hmmm, možno si to dám ako „novoročné predsavzatie“ a tieto príspevky spravidelním…ale zase buďme realisti…sme predsa v Afrike;)

Prvý článok tejto „možno“ série by som rada venovala môjmu asi najbližšiemu učiteľovi z LEA Petrovi Makuru a jeho nádhernej rodine. Peter je jedným z tých ľudí, ktorí ma neustále učia o tom, že nezáleží na tom, čo človek vlastní, ale na tom ako žije a čo má v srdci. Peter pochádza z kmeňa Datoga, rozpráva dvomi kmeňovými jazykmi, swahilsky a anglicky. V LEA učí výtvarnú výchovu, swahilštinu, dejepis a náboženstvo a zároveň vedie nedeľné Bohoslužby pre deti. Okrem toho, že je úžasný učiteľ a jeho srdce horí pre študentov, úplne najlepšie na ňom je, že on sám má doma detí šesť a žije v tradičnom hlinenom domčeku na kopci nad Dongobeshom.

Pri svojom návrate ako dobrovoľníčka INVYT+ som si povedala, že Petra budem pravidelne navštevovať a tráviť čas s jeho deťmi. Našťastie, toto predsavzatie som dodržala a naozaj Petrovu rodinu navštevujem aspoň raz do mesiaca.

Tri z Petrových detí študujú v našej škole LEA, najstarší syn už doštudoval a najmladšie dve princezné sú stále doma s mamou. Úprimne, zbožňujem ten moment, keď otvorím drevenú bránu ich domu a naproti mi beží druhá najmladšia dcéra Upendo. Potom väčšinou vytiahnem pre každého balíček keksov alebo cukríky a už len pozorujem tú radosť v detských očiach.

Video s Petrom a jeho dcérou Nuruanou

Čas u Petra je pre mňa ako balzam na dušu. Nie len preto, že jeho manželka varí najlepšie kura v Dongobeshi, preto, že jeho dom je ako z rozprávky a že jeho deti sa hádajú, ktoré z nich mi bude sedieť na kolenách, ale hlavne preto, že sa tam skutočne cítim vítaná, vzácna a úprimne milovaná. Zároveň sa nesmierne teším, keď vidím, ako sa Peter svojim deťom venuje, hrá sa s nimi, trávi s nimi čas (čo je na tanzánske pomery u otcov veľká vzácnosť) a hlavne ich duchovne vedie. No úplne najradšej mám, keď sedíme vonku pod stromami, popíjame kávu a Peter vytiahne svoju gitaru a začne spievať chvály, ktoré si sám skladá. To je jeden z tých magických momentov, kedy som nesmierne vďačná za to, že tu som.

Silvi

Čo sa stane, ak im dáme priestor pre rozvoj?!

Počas našej tradičnej večernej diskusie s riaditeľom Martinom sme sa minule zhodli, že tento rok bol pre LEA Ministry rokom mnohých zmien. Chvála Pánu Bohu, väčšina z nich bola a aj stále je pozitívna. Jednou z týchto zmien je, že niektoré z našich detí prevzali v škole zodpovednosti, ktoré doteraz viedli učitelia, začali tým rozvíjať svoje talenty a už teraz nám prinášajú úžasné ovocie. A kto tie deti sú?

Mayko Martin

23270029_10213366654337314_1454697646_o

Mayko je študentom prvého ročníka na našej strednej škole a zároveň lídrom všetkých chlapčenských stredoškolských študentov. Od začiatku roku sa začal učiť hrať na klávesoch. Keďže v škole máme klávesy k dispozícii, trénoval hlavne počas víkendov a potom intenzívnejšie cez prázdniny. V súčasnosti spolu s ďalšími dvoma chalanmi hrá každé ráno pred začatím vyučovania národnú hymnu a hymnu školy. Zároveň vedie liturgiu a hranie piesní počas školských Bohoslužieb. Vyniká taktiež vo všetkom, čo sa týka techniky. Či už je to oprava pokazených káblov, alebo obsluha školských počítačov. Aj preto som ho menovala za pomocníka počas mojich hodín výučby informatiky.

Joyce Nikodemus a Sara John

22790073_10213287393515843_1177562664_o

Síce nie sú sestry, no len málo kedy ich človek vidí jednu bez druhej 🙂 Obe tieto nádherné dámy sú v prvom ročníku na našej strednej škole. Pán Boh ich obdaroval úžasnými hlasmi a aj preto už niekoľko rokov spievajú v školskom spevokole. Tento rok to však posunuli na iný level. Stali sa vedúce stredoškolského speváckeho zboru a taktiež pomáhajú aj mladším študentom zo spevokolu zo základnej školy. Joyce dokonca skladá pre spevokol vlastné piesne a melódiu k nim. Pre mňa osobne je skutočne zážitkom počuť ich spievať, a to hlavne počas chvál.

 

Restituta Ezekiel

IMG_7944
Resti v druhej rade v strede

Resti je moja nekonečná inšpirácia. Táto študentka druhého ročníka našej strednej školy vyniká v mnohých veciach. Okrem toho, že je lídrom všetkých stredoškoláčok, má vynikajúce akademické výsledky a spieva aj v stredoškolskom spevokole. Tento rok sme v nej objavili nový talent a stala sa vedúcou skautského krúžku. Svojich skautov vedie každé ráno na nástupe pred vyučovaním a svoje schopnosti nám predviedla aj počas programu na minulotýždňovej graduation siedmeho ročníka.

Samozrejme by som mohla spomenúť veľa ďalších detí, ktoré boli obdarované mnohými talentami. Či už sú to naši „drummers“ (chalani, ktorí hrajú na školské bubny), študenti, ktorí vedú školské Bohoslužby alebo tí, ktorí majú excelentné výsledky v škole. Pri pohľade na všetky tieto deti mi vždy napadne, že je úplne jedno, kde sa človek narodí. Každé jedno dieťa môže v živote dokázať veľa a nezáleží na tom, či je „biele“ alebo „čierne“. Záleží len na tom, v akom prostredí vyrastalo a aké dostalo možnosti na vzdelanie a rozvoj svojich talentov.

Silvi

 

Viera, ktorá nás dovedie k víťazstvu

Dnes ráno sme mali Bohoslužby v priestoroch našej strednej školy a študentom kázal riaditeľ Martin. Témou kázania bola „Viera, ktorá nás dovedie k víťazstvu“.

Hneď na začiatku kázne rozprával naším deťom o tom, ako niektorí ľudia v Tanzánii stále veria tradičným náboženstvám. Napríklad, neďaleko od Dongobeshu v oblasti Yaeda Chini ľudia z kmeňa Hatzabe uctievajú stromy. Vyberú si veľký silný baobab, ovešajú ho rôznymi kvetmi, vetvičkami alebo listami a veria, že im prinesie víťazstvo. Pre deti to nebola žiadna novinka, mnoho z nich pochádza z odľahlých oblastí bushe a s podobnými tradičnými vierami sa stretáva od malička. Dokonca aj ja sama som už jeden taký baobab videla na vlastné oči. Samozrejme, nakoniec sme sa všetci spoločne zhodli, že viera v stromy nás nespasí a nezaručí nám úspešný život a ani to spomínané víťazstvo. Jediná viera, ktorá nás privedie k víťazstvu je predsa viera v Ježiša Krisa.

Keď som tak počúvala Martina, napadlo mi, že my Európania sa v podstate vôbec nelíšime od Afričanov, ktorí veria v tradičné náboženstvá. Síce v našej európskej kultúre málo kto uctieva stromy či amulety, pripadá mi, že my sme tieto predmety vymenili za vieru v nás samých. Namiesto zdobenia baobabov vkladáme našu vieru do nás samých, veríme, že jedine my sami si v živote vieme najlepšie poradiť a že ako budeme tvrdo pracovať a snažiť sa, tak predsa budeme v živote úspešní a na konci zvíťazíme. Ako sa ale táto viera v nás samých líši od viery v stromy? Podľa mňa v podstate nejako. Tak isto ako aj ten najväčší baobab s hlbokými a silnými koreňmi môže byť zničený bleskom v priebehu niekoľkých sekúnd, tak aj najmorálnejší, najusilovnejší alebo najpoctivejší človek môže rovnakou rýchlosťou zhrešiť a padnúť.

Áno, je dôležité si v živote veriť, veď ľudstvo bolo obdarované mnohými darmi a dokázalo mnoho úžasných vecí. No ani viera v stromy a ani viera v nás samých nás k víťazstvu nedovedie. Tá jediná viera, s ktorou zvíťazíme je viera v Ježiša Krista.

Silvi

A čo oddych?

Venované všetkým dobrovoľníkom sveta.

Uff! Pozerám, že je to už viac ako mesiac, čo som nevyprodukovala žiaden článok na blog. Niežeby sa u nás v DongoBUSHI nič nedialo (hoci je pravda, že deti mali v septembri dvojtýždňové prázdniny), skôr je to chyba môjho afrického time managementu.

Od môjho druhého príchodu do Tanzánie ubehli už viac ako tri mesiace a keďže som v podstate väčšinu času strávila v našej malej dedinke, kde sa veľmi zriedka dá kúpiť jeden a vždy ten istý druh čokolády, tak som si povedala, že využijem prázdniny a pôjdem sa „vyžiť“ do Arushe. Cestovanie som zároveň spojila aj s návštevou Nairobi, kde sme s Paulom Hhokom (riaditeľom školy v Maretadu) vybavovali víza, aby sa mohol zúčastniť Afrických snov ako v Košiciach tak aj v Třinci.

V Arushi som prebývala u bývalého dobrovoľníka Adama a jeho manželky Lili, takže mi boli dopriate hneď dve známe biele tváre naraz, začo som bola nesmierne vďačná. Počas pár dní vo väčšom meste, kde si človek môže sadnúť na dobrú kávu alebo si zájsť večer do kina som si uvedomila, ako je pre mňa dôležité občas zmeniť prostredie, stráviť čas s niekým z rovnakej kultúry a takzvane vypnúť. Oddych je nevyhnutný pre každého jedného z nás, o to viac ak pôsobíte v diametrálne odlišnom prostredí než je to, z ktorého pochádzate, bývate niekoľko sto kilometrov od väčšieho mesta a každý deň trávite s veeeľa deťmi.

Týmto sa samozrejme nechcem na svoju terajšiu prácu a život sťažovať. Dongobesh a LEU milujem a už natrvalo ostanú v mojom srdci. Len som tým chcela povedať, že to že je niekto dobrovoľník a žije z podpory sponzorov neznamená, že nemá právo na odpočinok a nemusí mať výčitky svedomia, ak si občas dopraje sociálne vyžitie…a nejaké to kapučíno k tomu.

Silvi

Ak dve armády nezačnú bitku, táto bitka nikdy nebude…

Pred svojím tretím odchodom do Dongobeshu som od babičky dostala knihu od poľského spisovateľa Ryszarda Kapuścińskeho s názvom Eben. Autor v nej opisuje svoj život žurnalistu z niekoľkých krajín Afriky (zhodou okolností aj z Tanzánie). Hoci v knihe zachytáva svoje zážitky z 50.tych až 70.tych rokoch minulého storočia, niektoré veci sú v Afrike rovnaké aj dnes. Jedna z nich je rozdiel vo vnímaní času medzi Európanmi a Afričanmi. Myslím, že by som to sama lepšie neopísala a preto ponúkam konkrétny úryvok z tejto úžasnej knihy.

„Európania a Afričania majú celkom odlišný pojem času, inak ho vnímajú a majú k nemu úplne iný vzťah. Podľa európskeho presvedčenia čas existuje mimo človeka, beží objektívne, ako dajaká vonkajšia veličina, má merateľné a lineárne vlastnosti…Európan sa cíti ako sluha času, je od neho závislý, je jeho poddaný. Aby existoval a fungoval, musí zachovávať jeho železné, nenarušiteľné zákony, jeho prísne zásady a pravidlá. Musí dodržiavať termíny, dátumy, dni a hodiny. Pohybuje sa v súkolí času, nejako z neho nemôže vyjsť. Čas mu vnucuje svoju disciplínu, požiadavky a normy. Medzi človekom a časom jestvuje neriešiteľný konflikt, ktorý sa vždy končí porážkou človeka – čas človeka ničí.“

„Úplne inak chápu čas Afričania, tunajší domorodci. Pre nich je čas oveľa voľnejšia kategória, otvorená, elastická, subjektívna. Práve človek má vplyv na formovanie času, na jeho priebeh a rytmus (prirodzene, človek konajúci v súlade s vôľou predkov a bohov). Čas je dokonca niečo, čo človek môže vytvárať, pretože existencia času sa prejavuje v udalostiach, a to, či sa udalosť stane alebo nie, predsa závisí od človeka. Ak dve armády nezačnú bitku, táto bitka nikdy nebude (to znamená, že čas neprejaví svoju prítomnosť, nebude existovať).

Čas sa zjavuje v dôsledku nášho konania a mizne, keď konať prestaneme alebo ani vôbec nezačneme. Je to látka, ktorá môže vždy pod naším vplyvom ožiť, alebo upadne do stavu hybernácie, ba priam nebytia, ak jej neposkytneme našu energiu. Čas je pasívna, trpná substancia, no predovšetkým –závisí od človeka.“

Silvi

Vnímanie chudoby

Často krát sa ma ľudia z Európy pýtajú: „Ako zvládaš tú chudobu, s ktorou sa tam každý deň stretávaš?“.

Pamätám si, keď som Tanzániu navštívila prvý krát v roku 2015. Pár mesiacov pred tým som bola v inej rozvojovej krajine Peru, a tak som si trochu vedela predstaviť ako asi chudoba vyzerá. No na to, čo som videla v Tanzánii, na to som rozhodne pripravená nebola. Nebola to len chudoba, čo zasiahla moje srdce, ale aj úbohé osudy a životy ľudí, ktorých som stretávala či už v našich školách alebo len tak na ulici. Áno, samozrejme ma to nútilo premýšľať no o pár dní som sa vrátila domov a znovu som žila svoj pohodlný európsky život a znovu som sa stiahla do svojej bubliny „európskych problémov“.

Teraz keď v Tanzánii začínam svoj druhý rok života, už málo čo ma tu dokáže prekvapiť. S osudmi typu: som sirota…moja mama nedávno zomrela na HIV a otca som nikdy nevidel…nepršalo, tak sme nemali žiadnu úrodu…môj otec je alkoholik, bil moju mamu a preto sme od neho ušli… v hostely je mi lepšie lebo doma nedostávam ani večeru…mám len tieto jedny topánky, na druhé moji rodičia nemajú…sa skutočne stretávam každý deň.

Samozrejme ma to nenecháva chladnou, bolí ma to a vždy si pomyslím, aký požehnaný a bezproblémový život mám oproti nim ja. No potom večer prídem domov do svojej izby s kúpeľnou, elektrinou a teplou vodou, zapnem si film a zase sa prenesiem do svojej bubliny.

Pýtam sa sama seba, je to preto aby som sa uchránila pred drsným životom miestnych ľudí, alebo je to preto, že ako Európanka, ktorá vyrastala v blahobyte sa viem len ťažko vcítiť do toho, čo sa tu okolo mňa deje? Neviem…no denne sa modlím, aby mi Pán otváral srdce pre ľudí, ktorým som sem prišla slúžiť a aby moja služba mala pre nich skutočne zmysel.

Silvi